Medveď hnedý (Ursus arctos) je cicavec z čeľade medveďovitých.
Vzhľad
Medveď hnedý je veľké, silne stavané zviera. Jeho poznávacím znakom je svalnatý hrb v oblasti lopatiek. Aj keď medzi pohlaviami je minimálny rozdiel v dĺžke tela, samce bývajú dvakrát ťažšie ako samice, ktoré majú menšie a ľahšie kosti. Končatiny majú zakončené silnými pazúrmi.
Dĺžka až 2 m
Výška v kohútiku 1,3 m
Hmotnosť od 80 až do 400 kg (grizly až 700 kg)
Sfarbenie: Medveď má hustú srsť najčastejšie hnedej farby, ktorá však môže mať odtiene červenej, čiernej či striebristej farby.
Rozšírenie
Svet: Medveď hnedý pôvodne obýval celú Európu, Euráziu a Severnú Ameriku. Dnes sú jeho stavy výrazne zredukované. Žije v Škandinávii, Rusku, Karpatoch, Alpách, Kanade a USA - predovšetkým na Aljaške.
Slovensko: Populácia medveďa hnedého kvôli svojej ochrane prežila aj na Slovensku. Najpočetnejšie stavy medveďov sú v lesoch pohorí Malá Fatra, Veľká Fatra, Nízke Tatry, Západné a Vysoké Tatry, Poľana... [1]
Na Slovensku sa odhaduje počet medveďov na 700 - 850 jedincov. [1] Niektoré jedince migrujú aj na Moravu a do Poľska.
Medveď hnedý je na Slovensku celoročne chránený druh, súčasne je prísne chránený aj podľa viacerých medzinárodných dohovorov. Na jeho lov je potrebné udelenie výnimky Ministerstva životného prostredia.
Život medveďa
Typickým životným prostredím medveďa sú oblasti zmiešaných a ihličnatých lesov stredných a vyšších polôh. Jeden medveď potrebuje pre svoj život územie veľké niekoľko desiatok km štvorcových. Aj keď je medveď po väčšiu časť roka samotár, v tej istej oblasti sa obyčajne vyskytuje viac jedincov. Dospelý samec môže vážiť 200 - 300 (350) kg, samice sú asi o tretinu menšie. Medvede vychádzajú z brlohu vo februári až apríli, v závislosti od dostatku potravy, počasia a charakteru lokality. Pária sa v máji až júli.
V januári vrhne medvedica v brlohu 1 - 3, výnimočne 4 až 5 mláďat. Tie potom zostávajú s medvedicou 1.5 až 2.5 rokov. [1]
Medveď sa do brlohu na zimný spánok ukladá v novembri až decembri. Zimuje na neprístupných miestach, pod vývratmi stromov, v skalných puklinách a jaskyniach. Zo spánku sa však občas môže prebudiť.
Hoci patrí medzi šelmy, medveď nie je dobrým lovcom. Postupne sa stal všežravcom, pričom 80-90% jeho potravy tvorí rastlinná zložka. Na jar je to tráva, byliny, ale aj uhynuté zvieratá. V lete aj na jeseň je medvedia potrava pestrejšia. Obsahuje čučoriedky, maliny a iné ovocie, bukvice, žalude, mravčie a osie larvy. Niektoré jedince navštevujú včelíny, polia, skládky odpadu či napádajú dobytok.
KORYTNAČKY
S tvrdým aj s mäkkým pancierom
Korytnačky (Testudinata)sú plazy s charakteristickým pokryvom tela, ktorý sa nevyskytuje u žiadnej inej živočíšnej skupiny. Po našej planéte sa pohybujú už od polovice triasu, teda 200 miliónov rokov. Ich kosteno-rohovinový pancier tvoria dve časti. Chrbtová, obyčajne vyklenutá, sa nazýva karapax a plochá brušná plastrón. Obe sú buď pevne zrastené, alebo spojené pružným väzivom, pričom spredu zostáva otvor pre hlavu a predné nohy, vzadu na zadné nohy a chvost. Tieto časti tela môžu korytnačky v nebespečenstve zatiahnúť dnu. Aj kostra sa na niektorých miestach líši od kostry ostatných plazov, ale aj iných zvierat. Pancier zrastá s rebrami, častami stavcov, prsnou kosťou a kľúčnymi kosťami. Lebka je malá a ústa bezzubé. Zuby nahrádza rohovinová obliečka čeľusti, podobne ako u vtákov. Ramenné a stehenné kosti sú tak ohnuté, že končatiny nesmerujú pod telo, ale do bokov. Koritnačky sa dožívajú vysokého veku. História hovorí, že roku 1777 daroval anglický kapitán James Cook korytnačku domorodcom na ostrove Tonga. Žila až do roku 1966, čiže mala najmenej 189 rokov.
Korytnačka zelenkastá (Testudo hermanni)
V južnej Európe sa stretávame s viacerými druhmi korytnačiek. Medzi najznámejšie patrí korytnačka zelenkastá, predtým nesprávne nazývaná grécká, korytnačka žltohnedá (Testudo graeca),pôvodne opísaná z Pyrenejského polostrova. Korytnačka zelenkastá sa živí zelenými výhonkami, plodmi, hmyzom a niekedy aj zdochnutých zvierat. Kedysi boli obdiva tieto druhy veľmy hojné. Ale vďaka chamtivosti a zlej starostlivosťi mnohých,,milovníkov“korytnačiek, ktorí ich húfne zo Stredomoria vyvážajú, sa ich počty neustále zmenšujú. Podľa úradných záznamov sa z Juhoslávie za jediný rok vyviezlo do Nemecka 2 milióny korytnačiek. V severnej Afrike a v Španielsku je už korytnačka žltohnedá na zozname chránených druhov.
Korytnačka karolínska ( Terrapene carollina)Tak ako sú v Európe populárne predchádzajúce dva druhy korytnačiek, v USA a v južnej Kanade je to korytnačka karolínska. Jej nezvyčajný plastrón je rozdelený na dve časti, a tak sa môže vpredu aj vzadu úplne pritisnúť ku karapaxu. Korytnačka sa tak uzavrie ako do nejakej škrupiny či škatule. Tento druh korytnačky sa zdržiava hlavne na suchu, ale nevyhýba sa ani vlhkým miestam. Za silného slnečného žiarenia sa schovávajú do tieňa alebo zahrabávajú do zeme a viliezajú až na súmraku. Živia sa rastlinnou, ale aj živočíšnou potravou.