Delfín skákavý

Výskyt

Delfín skákavý je rozšírený podobne ako jeho príbuzný delfín obyčajný vo všetkých moriach teplého a mierneho pásu západnej a východnej pologule. Možno sa s ním stretnúť v Stredozemnom aj Čiernom mori. Na severe tiahne až k brehom Škandinávie a Grónska, na juhu zasahuje až k juhoamerickému, austrálskemu a novozélandskému pobrežiu.

V skutočnosti pravdepodobne jestvujú 2 druhy: Tursiops truncatus, rozšírený celosvetovo, a menší Tursiops aduncus, ktorého výskyt sa obmedzuje na pobrežné vody Indie a západného Pacifiku. Je možné že existujú aj ďalšie druhy, vzhľadom na veľkú variabilitu oblastí a habitatov.

Opis a spôsob života

Jedince vyskytujúce sa v pobrežných vodách tropických oblastí merajú v priemere 2 metre a majú relatívne veľké prsné plutvy, chrbtovú aj chvostovú plutvu. V otvorených a chladnejších oceánoch a moriach má proporciálne menšie telové výbežky a je takmer dvakrát dlhší. Hmotnosť dospelých jedincov je 200-300 kg, len vzácne sa môžu vyskytnúť exempláre važiace cez 450 kg. V závislosti od oblasti výskytu sa líši aj ich psychológia. To zahŕňa aj sociálne skupiny, lovecké metódy, skoky, premety a zvukové prejavy. Svoje rodové meno dostal podľa typického vyskakovania nad hladinu. Dokáže elegantným spôsobom vyskočiť do výšky 3-4 metrov, pričom dĺžka skoku býva až 10 metrov. Vo vode môže vyvinúť rýchlosť 35-40 km/h. Všeobecné sfarbenie druhu je tmavosivý alebo čierny chrbát a svetlejšie brucho. Indivíduá sa líšia odtieňom a vzorovaním. Delfín skákavý vďačí za svoj celosvetový výskyt (okrem polárnych oblastí) svojej všestrannej prispôsobivosti. Živí sa rozličnými rybami, mäkkýšmi, hlavonožcami a kôrovcami ktoré chytá pomocou zubov v krátkom a robustnom zobci. Má 18-27 párov malých kolíkovitých zubov v oboch čeľustiach.

    

Sibírsky husky

HISTÓRIA

Čukčovia verili, že ich psy strážia bránu do neba, a to ako sa správajú a starajú o svojich psov, predurčuje ich miesto v nebi. Podľa viery, keď príde náš čas, zaručene sa ocitneme na mieste veľkej pocty. V tejto viere vytvorili plemeno saňového psa stredne veľkého vzrastu, mimoriadne vytrvalého a skromného. Po jeho príchode na americký kontinent sa stal okamžite neprekonateľným šampiónom v pretekoch psích záprahov.

Sibírsky husky je pes strednej veľkosti. Hlava je primeraná k telu. Mozgová časť je mierne klenutá, zužuje sa smerom k očiam. Stop je výrazný. Stredne dlhý, rovný nos je ukončený ňufákom. Ňufák je čiernej farby. Skus je nožnicový. Má stredne veľké, trojuholníkovité uši. Oči sú modré mandľového tvaru. Telo je obdĺžnikového rámu so silným, ale nie veľmi širokým hrudníkom. Chrbát je stredne dlhý. Hrudné končatiny sú rovné a panvové končatiny sú rovnobežné so stehnami. Labky sú oválne. Chvost je stredne dlhý a osrstený. Má stredne dlhú a bielo šedú srsť. Pohybuje sa elegantne.

Sibírsky husky je priateľský pes. Nikdy nie je agresívny voči ľuďom a ostatným zvieratám. Je veľmi inteligentný, prispôsobivý, hravý, prítulný, milý, priateľský, učenlivý, spoločenský, oddaný, aktívny, usilovný, vytrvalý, verný, temperamentný, pozorný pes. Keďže ide o inteligentné psie plemeno, treba ho vychovávať .

Sibírsky husky patrí medzi saňové psy. Využitie nachádza na pretekoch psích záprahov, aj na výstavách psov, ale aj ako domáci maznáčik. 

            

    Koala medvedíkovitá

Koala medvedíkovitá ľudovo koala alebo austrálsky leňoch, je jedno z najznámejších austrálskych zvierat. Hoci výzorom pripomína medveďa, je to v skutočnosti vačkovec, podobne ako napríklad kengura.

Vedecké pomenovanie koaly, Phascolarctos cinereus, doslova znamená sivý vačkovitý medveď, slovo koala je domorodého pôvodu a znamená „nepije“.

Hmotnosť: 4 - 12 kg Dĺžka tela: 70 - 90 cm

Koaly sú zavalité zvieratá, majú dlhšie uši a končatiny. Dokážu postaviť prvé dva prsty naproti ostatným, to im spoločne s dlhými ostrými pazúrmi umožňuje dobre sa šplhať po stromoch.

Srsť koál je hustá a mäkká, jednotvárne sivá. Brucho a dlhé chlpy vyrastajúce na uškách sú biele.

Koaly sa vyskytujú prakticky po celom východnom pobreží Austrálie.

Koaly sa živia lístím a kôrou eukalyptov. Listy eukalyptov obsahujú veľké množstvo vlákniny a terpeny, ktoré spôsobujú, že eukalypty sú pre väčšinu zvierat jedovaté. Naopak je v nich len malé množstvo bielkovín a ich energetická hodnota je nízka.

Koaly preto musia šetriť energiu. Majú veľmi pomalý metabolizmus, extrémne malý mozog a spia až 20 hodín denne.

Kŕmia sa väčšinou v noci. Priemerná koala denne skonzumuje 500 g lístia.  Koala skutočne nepije tekutiny, všetku vodu prijíma v rastlinnej potrave (výnimkou sú obdobia veľkého sucha, keď ju skutočne môžme vidieť piť vodu ak má príležitosť).

Málokedy opúšťa svoj strom, obvykle sa pohybuje veľmi pomaly. Dokáže skákať zo stromu na strom a dobre pláva.

Koaly sú samotári, s ostatnými koalami sa dorozumievajú hlasitým volaním, ktoré môže byť počuť až kilometer ďaleko. 

Pária sa od decembra do marca, teda na jar.Gravidita trvá 35 dní, potom sa narodí spravidla len jedno mláďa. Novonarodená koala váži menej než 1 gram. Vyškriabe sa do vaku a tam zostáva asi pol roka. Hneď keď vyrastie tak, že už sa do vaku nevojde, matka ho nosí na chrbte.

Mláďa je dojčené, ale konzumuje aj matkine výkaly, ktoré obsahujú symbiotické baktérie, ktoré bude mláďa potrebovať na trávenie eukalyptu.

Mladá koala sa osamostatní vo veku okolo jedného roka, samec pohlavne dospeje v troch až štyroch rokoch, samica o rok skôr. Môže sa dožiť až 17 rokov.

           

Medveď hnedý (Ursus arctos) je cicavec z čeľade medveďovitých.

Vzhľad
Medveď hnedý je veľké, silne stavané zviera. Jeho poznávacím znakom je svalnatý hrb v oblasti lopatiek. Aj keď medzi pohlaviami je minimálny rozdiel v dĺžke tela, samce bývajú dvakrát ťažšie ako samice, ktoré majú menšie a ľahšie kosti. Končatiny majú zakončené silnými pazúrmi.

Dĺžka až 2 m
Výška v kohútiku 1,3 m
Hmotnosť od 80 až do 400 kg (grizly až 700 kg)

Sfarbenie: Medveď má hustú srsť najčastejšie hnedej farby, ktorá však môže mať odtiene červenej, čiernej či striebristej farby.


Rozšírenie
Svet: Medveď hnedý pôvodne obýval celú Európu, Euráziu a Severnú Ameriku. Dnes sú jeho stavy výrazne zredukované. Žije v Škandinávii, Rusku, Karpatoch, Alpách, Kanade a USA - predovšetkým na Aljaške.

Slovensko: Populácia medveďa hnedého kvôli svojej ochrane prežila aj na Slovensku. Najpočetnejšie stavy medveďov sú v lesoch pohorí Malá Fatra, Veľká Fatra, Nízke Tatry, Západné a Vysoké Tatry, Poľana... [1]

Na Slovensku sa odhaduje počet medveďov na 700 - 850 jedincov. [1] Niektoré jedince migrujú aj na Moravu a do Poľska.

Medveď hnedý je na Slovensku celoročne chránený druh, súčasne je prísne chránený aj podľa viacerých medzinárodných dohovorov. Na jeho lov je potrebné udelenie výnimky Ministerstva životného prostredia.


Život medveďa
Typickým životným prostredím medveďa sú oblasti zmiešaných a ihličnatých lesov stredných a vyšších polôh. Jeden medveď potrebuje pre svoj život územie veľké niekoľko desiatok km štvorcových. Aj keď je medveď po väčšiu časť roka samotár, v tej istej oblasti sa obyčajne vyskytuje viac jedincov. Dospelý samec môže vážiť 200 - 300 (350) kg, samice sú asi o tretinu menšie. Medvede vychádzajú z brlohu vo februári až apríli, v závislosti od dostatku potravy, počasia a charakteru lokality. Pária sa v máji až júli.

V januári vrhne medvedica v brlohu 1 - 3, výnimočne 4 až 5 mláďat. Tie potom zostávajú s medvedicou 1.5 až 2.5 rokov. [1]

Medveď sa do brlohu na zimný spánok ukladá v novembri až decembri. Zimuje na neprístupných miestach, pod vývratmi stromov, v skalných puklinách a jaskyniach. Zo spánku sa však občas môže prebudiť.

Hoci patrí medzi šelmy, medveď nie je dobrým lovcom. Postupne sa stal všežravcom, pričom 80-90% jeho potravy tvorí rastlinná zložka. Na jar je to tráva, byliny, ale aj uhynuté zvieratá. V lete aj na jeseň je medvedia potrava pestrejšia. Obsahuje čučoriedky, maliny a iné ovocie, bukvice, žalude, mravčie a osie larvy. Niektoré jedince navštevujú včelíny, polia, skládky odpadu či napádajú dobytok.

PAPAGÁJE
Všeobecne:

Ary, aratingy, pyrury, amazoniaky a amazoňany sú inteligentní a prispôsobivý a ľudí veľmi priťahujú. Sú to veľmi citovo založení vtáci, mnoho z nich ochotne zamení svoj cit na človeka. To platí najmä o umelo odchovaných vtákoch.

Na druhej strane austrálske papagáje, aj keď sú krásne, väčšinou nemajú veľký vzťah k ľuďom alebo zmysel pre ľudskú náklonnosť. Umelo odchovaní vtáci sa všeobecne stávajú agresívny voči ľuďom hneď ako začnú dospievať. Výnimky tvorí rod Polytelis. Papagáj alexandrin je známy svojou milou povahou. Ďalej je to papagáj nádherný. Samčekovia majú tak jemnú a milú povahu, že sa môžu stať dobrými komikmi. Tretí je papagáj dymový, ktorého spoločenské chovanie nie je zatiaľ známe. Potrebujú ale veľa pohybu.

Ary, kakaduovia, amazoňany a väčšina arating patria k najhlučnejším. Majú veľmi prenikavé hlasy. Rovnako menšie papagáje rodu Poicephalus, ako papagáj senegalský a papagáj červenobruchý majú prenikavé hlasy, ale dajú sa tolerovať, pretože svoje kričanie neopakujú v niekoľkominútových intervaloch ako je to pri amazoňanoch a kakaduoch. Najtichšími vtákmi sú nanešťastie tí, ktorí sú chovaní doma najmenej. Neofémy, kakariki, aymara pruhovaná a papagájikovia (Forpus). Medzi stredne veľké papagáje sú zrovnateľne tichí amazoniaky, papagáj žako a papagáj konžský. Mladí vtáci, zvlášť tie, ktorí boli odchovaní ručne, nebývajú tak hluční ako dospelí.

Napr. žako je veľmi kľudný vták a vyhýba sa agresívnym stretom. Naopak amazoňany, aratingy a ary sú úplne iní. Mnoho druhov je extrémne dráždivých, rýchlo reagujú na vizuálne podnety, sú hluční, extrovertní a často agresívny vo vzťahu k ľuďom a iným papagájom. Kakadu molucký a biely patria medzi najdráždivejšie papagáje a ich bujné chovanie v zajatí sa občas vymyká
kontrole. (Pozor, sú ale veľmi prítulní.)

Obdobie dospievania u malých druhov môže prísť už v 6 mesiacoch a u papagája senegalského v 9 mesiacoch. U dlho žijúcich papagájov ako sú ary prichádza toto obdobie v dvoch alebo troch rokoch.

Väčšina papagájov žako sa nenaučí hovoriť skôr ako v jednom roku veku. U anduliek a koriel nie je pochýb o tom, že samčekovia majú väčšie nadanie na rozprávanie a niektoré samičky sa hovoriť vôbec nenaučia. U väčšiny druhov však schopnosť rozprávať nezávisí na pohlaví. Nemá to súvislosť ani s veľkosťou. Mnoho kakaduov sa nikdy nenaučí rozprávať viac než
niekoľko slov a napr. taká andulka môže vedieť strašne veľa slov. Papagáj žako vie opakovať zvuky úplne presne, niektoré druhy amazoňanov, napr. amazoňan žltohlavý je v tom rovnako dobrý. Naopak kakaduovia a ary sú len málokedy schopní napodobňovať hlas tak presne.

KORYTNAČKY
S tvrdým aj s mäkkým pancierom
Korytnačky (Testudinata)sú plazy s charakteristickým pokryvom tela, ktorý sa nevyskytuje u žiadnej inej živočíšnej skupiny. Po našej planéte sa pohybujú už od polovice triasu, teda 200 miliónov rokov. Ich kosteno-rohovinový pancier tvoria dve časti. Chrbtová, obyčajne vyklenutá, sa nazýva karapax a plochá brušná plastrón. Obe sú buď pevne zrastené, alebo spojené pružným väzivom, pričom spredu zostáva otvor pre hlavu a predné nohy, vzadu na zadné nohy a chvost. Tieto časti tela môžu korytnačky v nebespečenstve zatiahnúť dnu. Aj kostra sa na niektorých miestach líši od kostry ostatných plazov, ale aj iných zvierat. Pancier zrastá s rebrami, častami stavcov, prsnou kosťou a kľúčnymi kosťami. Lebka je malá a ústa bezzubé. Zuby nahrádza rohovinová obliečka čeľusti, podobne ako u vtákov. Ramenné a stehenné kosti sú tak ohnuté, že končatiny nesmerujú pod telo, ale do bokov. Koritnačky sa dožívajú vysokého veku. História hovorí, že roku 1777 daroval anglický kapitán James Cook korytnačku domorodcom na ostrove Tonga. Žila až do roku 1966, čiže mala najmenej 189 rokov.

Korytnačka zelenkastá (Testudo hermanni)
V južnej Európe sa stretávame s viacerými druhmi korytnačiek. Medzi najznámejšie patrí korytnačka zelenkastá, predtým nesprávne nazývaná grécká, korytnačka žltohnedá (Testudo graeca),pôvodne opísaná z Pyrenejského polostrova. Korytnačka zelenkastá sa živí zelenými výhonkami, plodmi, hmyzom a niekedy aj zdochnutých zvierat. Kedysi boli obdiva tieto druhy veľmy hojné. Ale vďaka chamtivosti a zlej starostlivosťi mnohých,,milovníkov“korytnačiek, ktorí ich húfne zo Stredomoria vyvážajú, sa ich počty neustále zmenšujú. Podľa úradných záznamov sa z Juhoslávie za jediný rok vyviezlo do Nemecka 2 milióny korytnačiek. V severnej Afrike a v Španielsku je už korytnačka žltohnedá na zozname chránených druhov.

Korytnačka karolínska ( Terrapene carollina)Tak ako sú v Európe populárne predchádzajúce dva druhy korytnačiek, v USA a v južnej Kanade je to korytnačka karolínska. Jej nezvyčajný plastrón je rozdelený na dve časti, a tak sa môže vpredu aj vzadu úplne pritisnúť ku karapaxu. Korytnačka sa tak uzavrie ako do nejakej škrupiny či škatule. Tento druh korytnačky sa zdržiava hlavne na suchu, ale nevyhýba sa ani vlhkým miestam. Za silného slnečného žiarenia sa schovávajú do tieňa alebo zahrabávajú do zeme a viliezajú až na súmraku. Živia sa rastlinnou, ale aj živočíšnou potravou.

                                  LEOPARD SNEŽNÝ

Leopard snežný je vrcholový predátor zasnežených horských lúk Himalájí. Robí veľké skoky ponad úžľabiny a obratne sa šplhá po obnažených skalných útesoch, kde prenasleduje ovce, kozorožce a iné zvieratá. V zime schádza za korisťou do nižších polôh a skrýva sa v lese. Leopardy majú silné nohy a ostré pazúry. Vedia sa vynikajúco šplhať po stromoch a často celý deň prespia na konári. Na stromy si odnášajú aj zvyšky ulovenej koristi - tam je totiž nedostupná pre iné predátory. Leopard je taký silný, že dokáže vyliezť na strom aj s veľkou zdochlinou v papuli. Leopard snežný má v zime mimoriadne hustú srsť, ktorá ho chráni pred chladným himalájskym počasím. Okrem toho má široké chodidlá pokryté srsťou, vďaka čomu sa nezabára do snehu. 

V lete, keď je počasie prívetivejšie, sa mu srsť preriedi, hoci vystupuje až do nadmorskej výšky 3600 metrov nad morom. Leopardy sú tichšie a prefíkanejšie ako levy. Lovia v noci, pričom môžu striehnuť na korisť aj na strome. Korisť usmrcujú zahryznutím do hrdla, alebo tak, že jej zlomia väzy. Veľké zviera môžu žrať aj niekoľko dní. Leopard snežný patrí k ohrozeným druhom, pretože ho ľudia lovia pre kožušinu, aj keď  je to protizákonné. Niekoľko leopardov snežných žije v zoologických záhradách, kde sú v bezpečí a môžu sa rozmnožovať . Tak sa môžu ich počty zvýšiť. Tento spôsob nyzývame chov v zajatí.